Obloha nad Londýnom bola zatiahnutá. Nad Kensingtonom sa zjavili prvé dažďové kvapky, ktoré sa o desať minút neskôr zmenili na prudký lejak. „Georges, drahý, ak nechceme, aby Dickens zmokol, mali by sme si vziať taxík,“ vyhlásila Margaret a pohladila svojho psa.
„Margaret, drahá, v tomto daždi to nebude ľahké. Och, teraz ide jeden!“ zvolal Georges a natiahol ruku, aby zavolal taxík. Keď ich na poslednú chvíľu zbadal vodič čierneho taxíka, pokúsil sa zabrzdiť, ale jedno z jeho kolies sa dostalo do obrovskej jamy plnej vody a ostriekalo ich. „Ach!“ zamrmlal Georges. Otvoril dvere taxíka a ako pravý džentlmen nechal nastúpiť najprv manželku s Diskensom, oboch premočených až do nitky.
„Kam to bude?“ spýtal sa vodič taxíka. „Britské múzeum, prosím,“ odpovedal Georges bez zaváhania, keď mu z nosa stekal pramienok vody. „Margaret, drahá, práve prebieha skvelá výstava Turnera, toho veľkého maliara búrok a víchric. Myslím, že na to budeme perfektne pripravení,“ dodal cez stuhnutú hornú peru.
